Potom mi vytetovali: 71978. Veľmi som plakala. Nie kvôli bolesti, ale kvôli číslu. Pretože som stratil svoje meno, bol som len číslo. Potom mi mama povedala: "Neplač, nič sa nestalo. Keď sa vrátime domov, navštíviš tanečnú školu a dostaneš veľký náramok, aby nikto nevidel číslo." Nikdy som nechodila do tanečnej školy a nikdy som nedostala náramok.

Ku koncu vojny som bol v koncentračnom tábore v pracovnej skupine. Kládli sme železničné koľaje. Bol som najmladší a najmenší v skupine. Na začiatku nás bolo 30. Na konci roku 1944 boli nažive ešte dvaja ľudia. Ako sa mi to podarilo? Mal som šťastie. Mal som červené, plamenné vlasy. Nemci ma volali "červená hlava". Dostal som ľahšiu prácu.

Moja matka ma v Ravensbrücku veľmi chránila. Objednala si extra porciu polievky, ktorú mi potom dala. Naučil som sa čítať a písať, celú násobilku za tých najhorších okolností. Moja mama povedala: "Budeš to v živote potrebovať." Bolo to čarovné. To znamenalo, že prežijete.